Leto. Sedel som na drevenej lavičke a pozeral na hlavné pódium. Kremnicou sa rozliehal letný večer a festival Kremnické gagy sa začal chýliť ku koncu. Jeden z vrcholov programu bola Improliga- divadelná improvizácia. Mal som 17 rokov a o improvizácii som vedel iba to, že má niečo spoločné s divadlom. Zvedavosť ma posadila do prvého radu.
Pamätám si 2 tímy: Kasprzykovci a tím starších mužov, ktorí boli odetí do stredovekého šatstva. Ich názov tímu som zabudol (pozn. volali sa Cassanova). Vytiahli si témy od divákov a vytvorili improvizovanú scénku, z ktorej šli diváci do kolien. Užívali si pobyt na pódiu, prácu s publikom a diváci ich za to milovali. Nechápal som to. Boli vzájomne na seba napojení, nič nemali nacvičené, sršal z nich prirodzený humor a autentickosť. Ich postavy a príbehy som zožral aj s navijákom. Bola to show, ktorú som chcel vidieť znova. Zasiahlo ma to. Ale v dobrom.
„Ak sa chceš venovať divadlu, skús ísť na dramatický krúžok v základnej umeleckej škole,” odporučila mi bratova kamarátka Martina. Školy improvizácie na Slovensku v tej dobe neexistovali a toto bolo najbližšie k tomu, čo som videl na Kremnických gagoch. Zavítal som teda na dramák. Naša práca spočívala v cvičeniach zameraných na prednes, pohyb v priestore a improvizáciu. Učili nás spolupracovať, tvoriť a byť v prítomnosti. Odchádzal som z dramáku nabitý energiou. Bolo to miesto, kde som si našiel kamarátov, dokázal vypnúť od starostí zo školy a byť „tu a teraz".
Dozvedel som sa, že Natália, ktorá vedie dramatický krúžok, organizuje každé tri mesiace Improligu. Mal som možnosť sa na chvíľu stať skutočným improvizátorom na javisku, podľa môjho sna z Kremnických gagov, a tak som to skúsil. Po prvom kole na Improlige som sa odpútal od nervozity a začal som vnímať, o čo ide v našej hre, jej dej, postavy, ktoré hrali so mnou. Cítil som vnútorné napojenie na svojich improvizačných kolegov a oni mi to vracali energiou a radosťou. Bol som sám sebou, a zároveň dokázal pobaviť ľudí. Je to veľmi krásny pocit.
Postupom času som zistil, že ma neskutočne baví vymýšľať si postavy, príbehy a k nim bizarné situácie. Do improvizačných etúd pridávam esenciu seba, svojho videnia sveta, ktorý nakombinujem do absurdít, a tak vznikne môj autentický humor. Toto čaro autentickosti a radosti z prítomnosti vidím aj u svojich kolegov, ktorí sa venujú divadelnej improvizácii.
V čom mi pomohla divadelná improvizácia? V prijímaní výziev a vo vystúpení z komfortnej zóny. Chuť skúšať nové veci. Keď viem, čo chcem, idem si za tým, a pri cvičeniach, ktoré cítim, že ma budú baviť, na nič nečakám a vykročím ako prvý. Som tým inšpiráciou pre ostatných a nasledujú ma. Vychutnanie si pocitu prítomnosti. Či už na javisku alebo v reálnom živote. Nesnažím sa nasilu tvoriť, ale napojiť sa na ľudí okolo mňa.
Ak máte predstúpiť pred ľudí, potia sa vám ruky, máte roztrasený hlas a v hlave si od slova do slova opakujete, čo máte povedať, toto je workshop pre vás. Vytvárame priestor na rozvoj prirodzeného sebavedomia, kreativity, pohotovosti a spolupráce, vďaka čomu odbúrate strach z neznámeho a užijete si kreatívne okamihy „tu a teraz”.
